Canyoningový víkend

30.-31.7.2011

Po návrate z jaskyniarskeho výletu do Rumunska sa stretávame na malej afterparty u Radka. Keďže sa nám vodné jaskyne v Rumunsku moc páčili, spriadame plány oprášiť naše canyoningové veci a vyraziť za dobrodružstvom. Pôvodne to mal byť predĺžený víkend v jednom s canyoningových rajov – v Bovci (Slovinsko). Radek však svoju účasť musel pre prácu zrušiť a mne sa tiež predĺžený víkend moc nehodil.  Ako náhradný plán sme zvolili kaňony v okolí Mariazellu.

Lassingfall (v4a3III)

Keďže je Mariazell od Brna len asi 4 hodiny jazdy autom, vyrážame v zložení Sebo, Džery a Jaňouch až v sobotu ráno. Naše očakávanie zážitkov je zrejme príliš veľké, schladzuje nás policajná kontrola. Prekročenie rýchlosti, 35 Eur. Bez emócií, nekompromisne. Ach jo. No 11 hod už prebaľujeme veci na parkovisku v dedinke Wienerbruck. Počasie je  presne podľa predpovede. Zamračené, +16 °C, občas prší, proste ideálne počasie na canyoning. Po kúpení si vstupu do naturparku (2 eur/osoba) vyrážame do kaňonu Lassingfall. Prechádzame okolo priehrady z ktorej vyteká voda do kaňonu. Jeho prvá časť, canyoningovo nezaujímavá, prírodne úžasná, je lemovaná turistickým chodníčkom. Prichádzame k mostu cez riečku. Tu by mala byť odbočka na potok Kienbach, kde canyoning začína. Hľadáme, hľadáme no asi sme slepí. Nič to, vynechávame prvú časť a a náš neoprénový, farebný tím sa prezlieka pri moste. Turistov nie je moc a tak nevzbudzujeme údiv či pohoršenie. Začíname hneď kaskádami so zlaneniami 12, 25, 15 m. Moc pekné. 

Z plných dúškov si užívame, fotíme. Vody je tak akurát a na počudovanie ani nie je moc studená. Nasleduje highlight tohto kaňonu, 70 m vodopád. Hlboká to diera, skoro ako do pekla. Zlanenie je rozdelené na dva logické úseky (30,40 m). Prvá časť je kolmejšia. Zlaňujem cez vodu, keď mi natečie za golier automaticky zatínam zuby. Mám lano založené v „rýchlej osme“, takže previsnutý stupeň s jemným brzením elegantne zoskakujem. Potom po položenej doske na skalnú hranu ku kotveniu - borháky spojené reťazou. Vidieť, že im voda dáva zabrať. Sú ohnuté s množstvom rýh. Nateraz držia, na rozdiel vedľajších, kde z borhákov zostali iba drieky trčiace zo skaly. Všetci traja sa cvakáme do tohto kotvenia. Sťahujem lano. Teraz sme tu prilepení, ako osi na bonbóne. Nad nami 100 m kaskád a voda valiaca sa povedľa nás. Pod nami 40 m diera na dno kaňonu s mohutnou kolmou protiľahlou stenou. Tu nie je priestor na chyby. 

Preťahujem lano okom kotvenia, hádžem jeden koniec do hlbiny. Máme naviazané laná, takže zlaňujem po jednom prameni. Posledného istí Jaňouch na protiváhu. Vodopád je za nami a na nás sa usmeje canyoningový boh spravodlivosti, alebo šťastia (?). Nachádzame batoh nejakého nepozorného turistu, ktorý minulú jeseň spadol sem na dno (ten batoh, nie turista). V batohu okrem jedla a drobností v rôznom štádiu rozkladu nachádzame aj 36 euro. Pokuta sa nám vrátila. Kaňon sa zhorizontálnil, kráčame a kĺžeme sa potokom k poslednému zlaneniu, so záverečným 3 m skokom. Ten si náležite, niekoľkokrát, užívame. Po asi 100 m je koniec, most, hydroelektráreň, vystavená peltonova turbína, lavičky, turisti,... 

Obsadzujeme lavičky, prezliekame sa. Lovíme kešku. Turistickým chodníkom v kaňone vychádzame k autu. Džery krívajúc od podchladenia s bolavým kolenom. Pri aute sa rozhodujeme, ktorý kaňon pôjdeme zajtra. Presúvame sa. Nachádzame pekné miesto na spanie. Kvôli dažďu varíme na dva krát. O druhej v noci vyhadzujem Džeryho z auta. Buď heká, alebo chrápe. Po druhej sa zas v stane nevyspala Jaňouch. V noci ešte prší a je kosa (+5 °C ?)

Plotschgraben (v3a1,III)

Ráno je teplejšie, neprší, vo vetre cítime zmenu počasia k lepšiemu. Po raňajkách prechádzame cez Mariazell k vodopádu mŕtvej ženy (Wasserfall Totes Weib) pri Frein an der Murz. Máme zálusk na kaňon Plotschgraben. Vodopád Valiaci sa z jaskynného portálu nás významne navnadí. Autom prechádzame spať do dediny, tu sa za mostom cez rieku ja a Jaňouch prezliekame. Džeryho bolí koleno, nejde s nami. Lesnou cestou asi za 20 min prídeme k veľkému betónovému mostu, miesta možného vstupu do kaňonu. Je to trochu smutný pohľad do vyschnutého koryta potoka. My však pokračujeme po ceste ešte pol hodinu k drevenej chate. Za ňou asi 200 m je horný začiatok kaňonu. Obliekame sa, mokré studené neoprény sú „lahodné“. Začíname zostupovať prvé metre z 268 m. Koryto je úplne suché. Je vidieť, že voda sa tadiaľto valí hlavne na jar. Všade nachádzame chaos a zvyšky  stromov, koreňov.

Preplietame sa cez zátarasy z kmeňov, zliezame vertikálne stupne tvorené drevenými, klzkými hradbami. Kaňon sa potupne zarezáva a zužuje. Miestami je široký iba 1,5 m. Len tá voda mu chýba, aj keď občas na ňu narazíme. Niekoľko stupňov zlaňujeme. Nie všetky sú vystrojené kotveniami, oväzujeme kmene a dúfame, že vydržia a nepovolia. Postup je pomalý a nebezpečný. Prechádzame popod most. Za ním je v celku pekné 15 m zlanenie a kúsok za ním je 8 a hneď 25 m. Blížime sa ku koncu kde nás čaká krásnych 32 m. Prístup k poslednému zlaneniu je impozantný. Hrana kolmej steny, ktorá má polkruhový tvar amfiteátra. 

Dole hučiaca rieka Murz. Aj mocné smreky sa zdajú byť malé. Tu pochopíme, že vodopádom Totes Weib určite nepôjdeme. Po príchode na Murz nás víta slnko. Brodíme sa proti prúdu k vodopádu kde na nás číha Džery s pripraveným fotoaparátom. Prekvapujeme ho hlavne tým, že neprichádzame vodopádom ale brodíme rieku. Nasleduje zaslúžená kúpačka v rieke (Jaňoucha bolo nutné mierne presvedčovať) a „rivering“. Necháme sa unášať prúdom rieky až k meracej stanici, kde po schodoch vystupujeme k autu. 

Potom už rutina. Prezliecť, najesť a spať do reality. O 19 hod sme v Brne. Tak sme si zas spôsobili zážitky.  

Napsal: Sebo